Príbehy, ktoré vymyslel "Príbehovač"
nufko16
Komentářů: 11
TÉMA: V kráľovstve slepých je jednookým kráľom
POSTAVA: Extrémne hanblivý muž
ZAČIATOK: Jej nevlastný brat spal na chodbe
STRED: Pomoc ostatným, ku ktorým nebol život tak zhovievavý
KONIEC: Postava musí poskytnúť nejakú veľkú obeť
♦ ♦ ♦ ♦ ♦
Jej nevlastný brat spal na chodbe. No, kto to vedel? On, samozrejme, ale ona?! V žiadnom prípade. Nebol to hocikto, nebol to hocijaký brat a vôbec nevadilo, že je nevlastný. I keď zákon hovorí jasne: "Žiadna žena nesmie vládnuť železnou rukou ako nástrojom svätým, pokiaľ len nevládne za pomoci muža, strohého a bez pocitu viny."
Vo chvíli ako je táto človek nerozmýšľa. Všetko mu pripadá akési rýchle, zahmlené a len málokto si to dokáže celé prehrať odznova. Nedalo sa to. Ani tentokrát, keď bolo nad slnko jasnejšie ako to celé dopadne.
♦ ♦ ♦ ♦ ♦
V kráľovstve za tromi stromami a siedmimi domami žila krásna princezná so zelenými očami a dlhými, ryšavými vlasmi, ktoré jej okrem, ku podivu, kostnatých ramien zakrývali aj jej osí driek. I keď žila na hrade zdobenom drahokamami, s oknami lemovanými zlatom a bránou ukutou z pravého striebra, mala jedno tajomstvo, ktorým sa príliš nelíšila od ostatných ľudí. Vlastne, tých tajomstiev bolo viac, od matky, ktorá bola neustále v akomsi tranze z alkoholu, ktorý celý deň strebala, cez mŕtveho otca, ktorý vystriedal za život nespočetne veľa mileniek a kade - tade po kráľovstve narobil deti, chvála bohu, iba samé dievčatá, až po jej vlastné tajomstvo, ktoré ju robilo ešte podivnejšou, ako v skutočnosti bola.
Jedného slnečného rána, keď ju zobudil spev škovránkov na jej okenici zo zlata a izbu zaliali horúce, žltočervené lúče, takmer, až oslepujúceho ranného slniečka, sa zdesila predstavy, že onedlho sa bude musieť vydať za takmer cudzieho človeka, lorda Wierda (divného), o ktorom je známe, že je chronický kleptoman a bude s ním musieť do konca života zdieľať jednu spálňu, jednu posteľ a v neposlednom rade, že sa bude musieť deliť aj o svoje telo.
Po chvíli, keď ju pochmúrne myšlienky o nevydarenom manželovi prešli a rozhodla sa vyjsť zo svojej ružovej komnaty s obrovskou posteľou s baldachýnom a krbom, ktorý večer tak krásne zahrieval, sa na svoje veľké prekvapenie ocitla na mramorovej podlahe, zakrytej červeným, staro vyzerajúcim a zatuchlinou páchnucim kobercom a pomyslela si: Bolo by ho treba vymeniť.
Striasla zo seba hanbu z pádu, postavila sa a zistila, že sa potkla o podivne oblečeného chlapa, vlastne, chlapca, ktorý si dlaňami zakrýval oči a vzlykal neutíchajúcim tempom. Zohla sa k nemu, pri čom jej dlhé kučery skončili až niekde na jeho chrbte a opatrne mu odtlačila ruky z tváre, aby spoznala tú tvár, tvár, ktorú si tak všemožne zakrýval. Vykríkla.
Zdesená, ešte trochu otrasená z pádu a zistenia, čo chlapec skrýval v dlaniach, ho zaviedla do hosťovskej izby, napustila mu vaňu a priniesla nové, po levanduli voňajúce, čisté oblečenie po jej nebohom otcovi. "Teraz vyzeráš úplne ako môj otec." Povedala s nadšením v hlase a obzerala si nevinne stojaceho neznámeho, ktorý na prvý pohľad vyzeral veľmi otrhane, i keď mal nanajvýš osemnásť. Pozeral na od vody poškodenú podlahu trochu nepríčetným pohľadom a hral sa pri tom s prstami na rukách.
♦ ♦ ♦ ♦ ♦
"Ako sa vlastne voláš? A ako si sa dostal do hradu?" Chlapec, stále pohľadom prikovaným k zemi tichučko vyslovil svoje meno. "Tak ma teda veľmi teší, Priston. Ja sa volám Izabela. A povieš mi ako si sa dostal do hradu?" Priston otvoril dlaň, v ktorej bolo kúsok kovu. "Áno, ja viem, že máš kľúč. Ale odkiaľ? Nie si poddaný, nie si ani z rodiny, tak kto si?" Chlapec sa ani nepohol. Modrá miestnosť zariadená starým, masívnym nábytkom sa zrazu zdala byť úplne prázdna, presne tak ako oči chlapca, do ktorých sa Izabela pozerala. "Nechám ťa teda, iste si unavený, ale zajtra, hneď ráno sa porozprávame. Súhlasíš?" Chlapec prikývol a ľahol si na zem. Izabela sa za ním vo dverách otočila, no nepovedala ani slovo. Bolo je Pristona ľúto, i keď ho nepoznala, cítila, že mu musí pomôcť. Ťahalo ju k nemu nevysvetliteľné puto, potreba postarať sa o neho.
Kráčala dlhou chodbou lemovanou oknami za každým jedným stĺpom a po ľavej strane míňala dvere od komnát, v ktorých už roky nikto nebýval. Vošla do miestnosti, obrovskej ako dva rodinné domy, s honosným lustrom uprostred stropu a krásnym, vylešteným, čiernym pianom v tmavom rohu, inak, až príliš presvetlenej miestnosti s tmavo fialovými kobercami namiesto stien. Sadla si na starú, polorozpadnutú stoličku pri piane a podoprela si bradu rukami. Silný povzdych si nemohla nevšimnúť jej utrápená mama a spýtavo na ňu pozrela. Izabela, tentokrát otráveným pohľadom odohnala mamu skôr ako sa jej stihla niečo spýtať. Napadlo jej, že po otcovej smrti nikto neupratoval jeho pracovňu. S veľkou nechuťou a zvláštnym chvením v bruchu pomaly stlačila kovovú kľučku na oceľových dverách a jednou nohou vkročila do tmavej miestnosti. Rozhliadla sa okolo seba a snažila sa zaostriť. Ak zažnem, budú všetci vedieť, že som tu. No ak nie, nikdy tu nič nenájdem.
Sadla si za písací stôl a pravou rukou po ňom prešla, akoby chcela zmiesť tú hromadu prachu, ktorá sa tam za tie roky nazbierala. Cítila jeho vôňu i jeho dotyk. No musela sa sústrediť na niečo iné. Čo o tom chalanovi vlastne viem? Mal kľúč od hradu. Prečo? Ležal pred mojou komnatou. Ako vedel, že tam niekto býva? Izabela mala veľa nezodpovedaných otázok, na ktoré potrebovala nájsť odpovede. Otvorila zásuvku na orechovom písacom stole a začala sa prehrabávať v kope dokumentov.
Pracovňa bola oveľa tmavšia ako všetky ostatné miestnosti v hrade, vďaka tmavohnedých závesom na oknách, ktoré siahali až po zem a tmavohnedé steny so zlatými ornamentami svetlu tiež nepridávali. Na strope visel kryštálový luster niekedy z osemnásteho storočia s jedinou jednou žiarivkou.
♦ ♦ ♦ ♦ ♦
Asi o pol ôsmej sa priblížila k modrej komnate, ktorá okrem hanblivého a tichého chlapca ukrývala oveľa viac, ako si ktokoľvek mohol predstaviť.
Dvere sa pomaly otvorili a Izabela zbadala, že Priston stojí pri okne a udivene pozoruje mesiac, ktorého žiara zalievala celú miestnosť.
"Je to pravda?" Opýtala sa Izabela oveľa viac opatrne ako inokedy. Priston ani brvou nemihol, jediné, čo Izabela videla boli jeho ramená, ako stúpajú smerom hore a po chvíli zase klesajú do pôvodnej polohy. Podišla k nemu a ukázala mu papier so zakrúžkovaným slovom. Úkosom pozrel na papier a prikývol. Izabela klesla na posteľ, ktorá bola stále v pôvodnom stave ako pred Pristonovým príchodom a ťažko si vzdychla.
"Prečo až teraz? Prečo po toľkých rokoch?" Po prvý raz Priston zo seba vydal celú vetu, už trochu silnejším hlasom ako prvýkrát. "Prišiel za mnou pred dvomi týždňami a povedal mi, aby som ťa vyhľadal." "Ale kto za tebou prišiel?" "Náš otec." "To nie je možné. Je mŕtvy." "Prihovoril sa mi v sne." Izabele sa zdala byť historka o sne pritiahnutá za vlasy, ale počas jej zatiaľ krátkeho, no veľmi rušného života zistila, že všetko je možné. "Dobre teda. Môžeš tu ostať. Postarám sa o teba. No zatiaľ sa neukazuj v meste, vieš, aký sú tu ľudia." Pokrútil hlavou. "Roky som žil v jaskyni, o ľuďoch nič neviem." "Zajtra pri raňajkách sa o tom porozprávame. Teraz si ľahni, do postele, ako normálny ľudia." "Myslíš, že môžem?" "Iste, teraz je to tvoja posteľ." Priston opatrne odhrnul nadýchanú prikrývku a šuchol sa pod ňu. V tú noc spal ako bábätko.
Izabela bola ráno trochu nesvoja, sedela pri honosnom jedálenskom stole v salóniku s bledúčko ružovými stenami, s ktorými ladil ešte aj čajový set. Klepkala po stole dobre vypestovanými nechtami na ktorých sa blýskať lak kapučínovej farby a nedočkavo kmitala nohou akoby mala nejakú triašku. Konečne sa vo dverách objavil jej stratený nevlastný brat, mal na sebe vyťahané tričko, presne to, v ktorom ho Izabela po prvýkrát videla a koniec rukávov si žmolil medzi jazvami zohavenými rukami.
Počas celých raňajok mu Izabela kládla otázky a opisovala povahu ľudí, hodnoty, ktoré niektorí z nich zabudli v kolíske ako bábätká, i charakterové črty, ktoré každý zdedil po rodičoch. Chcela mu čo najlepšie priblížiť problematiku skorumpovaného sveta a pretvárky, ktorá sa postupom času stala ozajstnou tvárou väčšiny ľudí v kráľovskom mestečku Ropendur. Priston pozorne počúval a popri tom jedol stále ten istý kus suchého rožku i napriek ubezpečeniam, že si môže vziať čokoľvek zo stola. "Teraz si princ, musíš sa tak začať správať."
Izabela mu každučký deň pomáhala prekonávať prekážky dvadsiateho prvého storočia a postupne z Pristona urobila silnú, sebaistú osobnosť hodnú kráľovského titulu. No nevedela, že sa tak vzdala nároku na polovicu svojho majetku a kráľovskú korunu, ktorú jej mal zabezpečiť kleptoman Wierd.
♦ ♦ ♦ ♦ ♦
Po asi pol roku strávenom na hrade sa Priston stal kráľom, no Izabela bola stále iba princeznou bez manžela. Veľmi ju to mrzelo, ale bola rada, že Priston konečne našiel svoju rodinu šťastie, tu, na hrade. Na svojej o rok mladšej sestre videl, že nie je na sto percent spokojná a zo všetkých síl sa snažil jej pomôcť nájsť manžela, aby mohla vládnuť po boku svojho brata, kráľa ríše Ropendur. Každý týždeň prebýval na hrade iný lord, z iného kráľovstva a každý týždeň každý odchádzal so smutným pohľadom a sklamaním v očiach.
Jeden večer si dal Priston zavolať Izabelu do svojej komnaty, aby sa jej spýtal na nedostatky na lordoch, ktorý sa tak všemožne usilovali o jej ruku. "Všetci sú určite vážení, s obrovským majetkom a pravou rytierskou povahou, ale chýba im to zásadné. Úprimnosť. Chcela by som niekoho ako si ty." Priston sa začervenal i keď vedel, že to myslela len obrazne. Vedel, na čo presne Izabela naráža a v tom momente mu preblesla hlavou vynikajúca myšlienka.
Takto sa to ťahalo ďalšie tri mesiace, až napokon Izabela kapitulovala. "Priston, ja už ďalej nevládzem. Prenechám trón tebe. Už ho viac nechcem." Priston vedel, že bez Izabely vládu nad krajinou nezvládne, veď vždy to bola ona, kto sa o všetko staral, radil mu, podporoval ho. "Rozhodol som sa." Izabela zdvihla pohľad a uprene na neho hľadela. "Ja si ťa vezmem." Pristonove slová sa vo veľkej sieni ozývali ešte hodnú chvíľu a Izabela mala pocit, že na ňu upiera pohľad stovky ľudí čakajúcich na jej odpoveď. "Ale Priston, to nejde. Sme súrodenci." "Som kráľ a je to môj rozkaz." Izabela zosmutnela, no nemohla povedať ani mäkké f. Bol to rozkaz jej kráľa a ona ho musela poslúchnuť. "Zajtra sa vezmeme." "Už zajtra?" "Máš s tým nejaký problém, drahá?" "Nie, pán môj."
Tak ako kráľ povedal, sa aj stalo. Celé kráľovstvo oslavovala svadbu Pristona a Izabely a nikto z prítomných sa nepozastavoval nad ich vzťahom, brat - sestra. No Izabela nemohla prestať myslieť na to, ako jej Priston po tom všetkom, čo pre neho urobila, zničil život. Ešte v ten večer sa kráľ Priston rozhodol, že sobáš spečatí spoločne prežitou nocou a pokusom o potomka.
Izabela, krehká ako vetvičky mladých stromčekov, sedela na posteli a z očí sa jej kotúľali obrovské slané slzy plné bolesti a hanby. "Čo sa ti stalo?" "Priston, prečo si mi to urobil?" "Odpusť Izabela, bola si ku mne milá a zhovievavá. Priala si ma do rodiny a naučila ma ako sa stať kráľom. No pravdou je, že ja som to všetko dávno vedel. Otec ku mne nikdy neprišiel. Čakal som na pravý okamih. Potreboval som sa presvedčiť, že nemáš muža, musel som počkať, kým nedovŕšim osemnásť rokov, aby som sa sem mohol vrátiť ako nástupca trónu. No zistil som, že vládnuť nie je také ľahké, ako som si myslel a uvedomil som si, že bez teba to jednoducho nezvládnem. V ten večer, keď som si mi povedala, že chceš niekoho ako som ja som sa rozhodol, že si ťa vezmem. Len som nevedel ako svoj plán uskutočniť. No keďže som kráľ, nebolo to také ťažké."Priston!" Neveriacky šepla Izabela roztraseným hlasom. "Milujem ťa, Izabela. Si moja sestra a milujem ťa za to, čo si pre mňa urobila. No nemôžem si dovoliť stratiť ťa. A už ani nestratím, keď si teraz moja žena a keď teraz pravdepodobne čakáš môjho syna, dediča trónu."
V ten deň chodila Izabela po hrade ako telo bez duše a premýšľala nad tým, ako z toho celého manželstva vykľučkuje. Plánovala útek, potom zase nie, a zase áno.
Asi po dvoj týždňovom plánovaní svojho zmiznutia z hradu sa rozhodla plán zrealizovať. Obliekla si staré šaty, ktoré jej slúžka nechala na posteli a odišla do mesta. Snažila sa stratiť medzi davom ľudí, no jej prenikavo zelené oči žiarili ako dve svetlušky a dlhé ryšavé vlasy jej vykúkali spod kapucne. "Izabela!" Počula, ako za ňou niekto kričí. Bol to známy mužský hlas. Neobzerala sa, len pridala do kroku. Zrazu ju niekto pevne schmatol za rameno. "Priston! Čo robíš v meste?" Vyčítavo na ňu pozrel a odvliekol ju naspať do hradu. "Takže ty si chcela utiecť? Prečo? Veď som ti dal všetko." "Dal si mi jedine hanbu, ktorú teraz musím nosiť po zvyšok svojho života."
Bez akýchkoľvek otázok ju zavrel do veže, do najvyššej veže hradu, odkiaľ nebolo úniku. Izabela presedela celé dni a noci pozeraním sa na kamenné steny. Nespoznávala svojho brata, veď zo začiatku bol taký hanblivý, hanblivejšieho a pokornejšieho človeka jakživ nevidela. A čo je z neho teraz? Monštrum.
"Otvorte dvere." Zavelil kráľ stráži pri dverách do Izabelinej "kajuty". Na jeho zdesenie ležala Izabela na zemi v kaluži krvi. Bola studená ako ľad a nehybná ako kus kameňa. Na tvár jej dopadol kúsok slnečného lúča. Priston pochopil, že už tam leží niekoľko dní. Klesol na kolená a chytil ju za ruku so slovami. "Čo som to len urobil. Bol som hlupák, že som ti nepovedal pravdu už na začiatku. Hral som to na dve strany, tebe som do očí klamal aký som pokorný a za tvojím chrbtom som kul plány ako si nechať kráľovstvo pre sebe a hru kto z koho som nakoniec prehral tým, že som ťa stratil ."
I keď bol Priston príliš pyšný a jeho sebavedomie zatemňovalo každého jedného lorda v krajine, svoju sestru naozaj miloval a jej strata ho poznačila natoľko, že sa nakoniec vzdal svojho nároku na trón, znovu, tentokrát naposledy si obliekol svoje vyťahané staré tričko a odišiel z kráľovstva so sklonenou hlavou cez uličku potupy, pomedzi ľudí, ktorí celé mesiace nič netušili, boli slepí a nechceli na tróne ženu bez muža.
A konečne celé kráľovské mestečko Ropendur pochopilo, že je lepšie mať na tróne slepého vládcu ako jednookého kráľa.
Komentáře
Měla bys tam vychytat nějaké pravopisné chyby a překlepy a určitě psát dál, rádi tě tu uvidíme.
Flaubert
Příběhovač je vynikající nástroj, ale taky není všespasitelný. Je príma, napsat text úplně od začátku, včetně nápadu. A pak si ten nápad nechat uležet v hlavě, trochu si ho rozvíjet, přidávat si další zápletky a vyzkoušet si, jestli je to nápad dostatečně silný na nějakou povídku.
Pokud píšeš opravdu jen amatérsky, ani není nutné dávat si termíny - dokdy co napsat. I v tom je právě krása amatérského psaní, že vlastně nic nemusíš.
Chyby jsem ti nijak nevyčítal, jen je škoda, kazit dobrý text.
Pokud se tu s námi nebudeš nudit a zapojíš se i do různých diskusí a akcí, budeme jen rádi. Nakonec, už je to pěkná hromada různých našich textů. Je tu mnoho lidí, kteří se ukázali jen jednou, napsali povídku a nesnesli žádnou kritiku. Když to propátráš, uvidíš, co jsme tu všechno sepsali. A samozřejmě, jako Nový pisálek máš právo hodnotit, kritizovat a přispívat kamkoli si zlíbíš a uznáš, že to je potřeba. Takže klidně zkritizuj i moje povídky, jsou dostatečně šílené a pohádkové.
Třeba se ti u nás zalíbí a dostaneš se do toho zdravého jádra, mezi nás, kdo se už známe osobně, několikrát ročně se scházíme a jsme docela fajn parta.
A autobiografický román, to je docela velké sousto, to jsi opravdu dobrá.
Flaubert
Díky tomu, že je to pohádka, je zkousnutelná jistá zkratkovitost (vlastní všem pohádkám). Asi bych si dal pozor na nějaké drobnosti jako vcelku často opakované No...
Také na začátku jsem nemohl přehlédnout - měla jedno tajemství... vlastně jich bylo víc... nějak mi to tam nesedlo. jinak to ale bylo fajn.
Autobiografia, fuf, áno, veľké sústo, hovor mi o tom, zase, ako si napísal, nechať si to uležať v hlave, na striedačku to píšem už štvrtý rok...
Ale toto vyslovene beriem ako taký oddych, trochu odreagovania sa a popri tom ako moja fantázia pracuje sa snažím si z toho brať niečo do budúcna.
Mirek H. ďakujem aj tebe za koment, budem sa snažiť vyhýbať sa tomu môjmu NO....akosik ku mne prirástlo
Jerrymungo, momentálne som sa prihlísila do online kurzu, keďže sa nachádazm v UK, ale neboj, čítam aj tu, dokonca aj po anglicky
Takže sa snáď raz uvidíme
Inak, dnes som celý deň písala, takže zajtra tu pribudne taká oddychová...
Kursy jsou fajn, ale pár lidí bylo docela zklamaných, protože si mysleli, že udělají kurs a v ten okamžik je z nich Dan Brown. A ono to tak nefunguje. Přece jen, asi to chce nějaký talent, i když neříkám, že kursy jsou na nic. Ale jako tě třeba v autoškole nenaučí jezdit, a všechno musíš dosáhnout praxí, tady je to podobné. Spousta zahozených papírů a vymazaných textů...
Ale to asi znáš.
Možná, že se opravdu uvidíme, pořádáme na jaře obvykle takové jednodenní setkání v Praze na popovídání a pak víkendový pobyt v Krkonoších na konci prázdnin.
A třeba sis všimla, že jsme tu na fóru rozejeli novou akci, a dáváme dohromady jakýsi společný příběh, pokud budeš chtít, můžeš se zúčastnit a připsat další díl.
Flaubert
Áno, áno, všimla, o Radkovi, ktorý sa vlastne nevolá Radek, včera som si prečítala o čom by to malo byť a asi prvých päť príspevkov, snažím sa podľa možností, veľa voľného času nemám, ale po večeroch sa snažím okrem môjho "diela" čítať aj tieto fóra a robiť xy ďalších vecí. No nie je to ľahké.
Čo sa týka stretnutia, určite sa rada zúčastním, teda, ak budem už doma. Mám veľmi rada stretnutia podobného typu, školenia a podobne, vždy sa nakopnem a potom mi to píše jedna radosť....ajajááááj....
Takže, ako som spomínala, idem ďalej študovať a pracovať na svojom rukopise, možno dnes večer sem niečo hodín, bodla by sa mi pomoc a názory ostatných, tak snáď pre to nájdem dobré umiestnenie tu na fóre.
Takové setkání si ale nepředstavuj jako nějaké školení nebo něco oficiálního, prostě se jen sejde pár lidí na popovídání. A srazy v Krkonoších, tam se vždycky z Příběhovače vybere nějaká varianta a máme dvacet čtyři hodin na to, napsat na to téma povídku. A je pravda, že takové setkání pak nakopne k dalšímu dílu a i tam na místě je docela chuť tvořit. Nakonec, někde tady najdeš i fotografie nebo odkazy na fotky z minulých srazů.
Flaubert